Nekorunovaná kráľovná českého šansónu Hermanová by oslávila 110 rokov

Neratovice/Bratislava 23. apríla (TASR) - Počas celého života ohromovala nákazlivým temperamentom, radosťou zo života a vychýrenými akrobatickými kúskami. Divákov udivovala svojou vitalitou a tanečnými schopnosťami, napokon - prezývali ju "holka s ďáblem v těle" podľa filmu Jsem děvče s čertem v těle (1933), v ktorom si zahrala.

Od narodenia českej herečky, muzikálovej a operetnej speváčky a šansoniérky Ljuby Hermanovej, nekorunovanej kráľovnej českého šansónu, uplynie v nedeľu 23. apríla 110 rokov.

Ljuba Hermanová (rodné meno Luběnka Herrmannová) sa narodila 23. apríla 1913 v Neratoviciach. S divadlom sa zoznámila už v detskom veku vďaka mame, ktorá bola nadšenou ochotníčkou. V Prahe, do ktorej sa rodina presťahovala v roku 1924, vyštudovala gymnázium. Napriek tomu, že urobila skúšky na konzervatórium, do školy nenastúpila, pretože už ako 17-ročná začala profesionálne vystupovať v divadle Aréna v revue Jak se dělá milión.

Počas prvej Československej republiky (ČSR) prešla desiatkami pražských i mimopražských divadiel i scén. Krátky čas pôsobila tiež v spevohre Slovenského národného divadla (1932 - 1933). Tu napríklad zažiarila v operetách Zem úsmevov, Poľská krv, Grófka Marica alebo Ples v hoteli Savoy.

Z Bratislavy viedla cesta Ljuby Hermanovej do Varieté v pražskom Karlíne, odtiaľ do viedenského Theater an der Wien, aby sa po roku opäť vrátila do Prahy, kde v roku 1934 nastúpila do Osvobozeného divadla. Práve s Jiřím Voskovcom a Janom Werichom sa dostala prvýkrát k filmu. Spolu s nimi si zahrala v komédii Peníze nebo život (1932), kde s Hanou Vítovou spievala jednu z najznámejších skladieb Jaroslava Ježka - blues Život je jen náhoda.

Nasledovali ďalšie filmové úlohy, v ktorých stelesnila najmä mladé ľahkomyseľné dievčatá. Napríklad v komédii Pán na roztrhání (1934) v réžii Miroslava Cikána stvárnila rozmarnú milenku hlavného hrdinu Švarca v podaní Františka Smolíka.

Od roku 1940 sa musela kvôli svojmu čiastočne židovskému pôvodu hereckej a speváckej dráhy úplne vzdať. Po druhej svetovej vojne vystriedala opäť niekoľko divadiel. Pridala k tomu vystúpenia na zájazdových estrádach a účinkovala tiež v rozhlase i televízii.

Na filmovom plátne sa objavila napríklad vo vojnovej komédii Poslušně hlásim (1957), v tragikomédii Morálka paní Dulské (1958), v hudobnom filme Ta naše písnička česká (1967) alebo v komédii Vražda ing. Čerta (1970).

V roku 1948 zakotvila na sedem rokov v divadle v pražskom Karlíne. Odtiaľ odišla v roku 1955 a začala vystupovať ako umelkyňa na voľnej nohe. Okrem iného začala spievať aj s Orchestrom Karla Vlacha.

V pražskom Divadle na zábradlí, do ktorého prišla v roku 1958, účinkovala v inscenáciách Kdyby tisíc klarinetů alebo Faust, Markétka, služka a já. Mala tiež vlastné recitály Nejlepší rocky paní Hermanové, ktorý pre ňu napísalo duo Václav Havel - Miloš Macourek a Kdo jste, Ljubo Hermanová? od Jaroslava Dietla.

Hosťovala tiež v Stuttgarte v kabaretnom divadle Renitenztheater, aj v pražskom divadle Rokoko. Potom účinkovala v rôznych zájazdových estrádach, v televíznych programoch, spievala šansóny. Naposledy vystupovala začiatkom 90. rokov 20. storočia so šansoniérom Igorom Šebom.

Jej temperament sa prejavoval nielen na javisku, ale aj v súkromí. Manželský zväzok si vyskúšala štyrikrát, deti ale nemala. Všetci jej partneri boli mladší ako ona, ten posledný dokonca o takmer tridsať rokov.

V roku 1993 vyšla životopisná kniha Ljuby Hermanovej nazvaná ...a co jsem ješte neřekla, ktorá ponúka farbisté, vážne i nevážne rozprávanie tejto legendárnej umelkyne.

Nenapraviteľná životná optimistka, zaslúžilá umelkyňa Ljuba Hermanová zomrela v Prahe 21. mája 1996 vo veku 83 rokov.